Kosice

Košice

Phone number

phone

Email

email

Website

website

facebook

twitter

instagram

youtube

wikipedia

Slovakien

Košice, Slovakien

Štátne divadlo Košice

Opera Orchestra of the Košice State Theater

Choir ŠD Košice

Balet ŠD Košice

Spoluúčinkuje Detské operné štúdio Štátneho divadla Košice

Företag

Approved

Národné Divadlo Košice (ex Štátne divadlo)

2023/24

2022/23

2021/22

2020/21

2019/20

2018/19

2017/18

2016/17

2015/16

2014/15

2013/14

2012/13

2011/12

2010/11

2009/10

2008/09

2007/08

2006/07

Organization contributor ID

include virtual contributors

State Theatre Košice, Tristan and Isolde, 2022

Od 22. septembra 2021 v Štátnom divadle Košice.Tvorca najväčších operetných stálic Čárdášová princezná a Grófka Marica, siahol na vrchole svojich úspechov po...

Emmerich Kálmán: VOJVODKYŇA Z CHICAGA - pozvánka

English

National Theatre Košice

1. mája 2022 uplynulo 75. rokov od vzniku Národného divadla v Košiciach.

Národné divadlá v minulosti reprezentovali scény, ktorých úlohou bolo uvádzať diela národného charakteru v jazyku príslušného národa. V Európe vznikali od konca 18. storočia a mali prekonať medzeru medzi dvornými a ľudovými divadlami. Príslušnosť k spoločenstvu jazyka tu stála nad príslušnosťou k stavu alebo štátnou príslušnosťou.

Pôvodná myšlienka národného divadla vznikla v nemeckých krajinách a pri jej zrode stáli Friedrich Schlegel a Friedrich Schiller. V dobe nezjednoteného Nemecka bolo ich ideou najmä uvádzanie diel v nemeckom jazyku a kultivovanie ducha prostredníctvom nemeckých hier a opier, ktoré považovali za protiváhu dramatických a operných diel francúzskej a talianskej proveniencie, keďže práve tie sa v danom období tešili veľkej obľube v aristokratických kruhoch. Ich snahou nebolo vytvorenie jedného reprezentatívneho „Národného divadla“ v rámci Nemecka. Niektoré národné divadlá v priebehu dejín zanikli (Hamburg, Viedeň), niektoré existujú dodnes – Nationaltheater Mannheim, Nationaltheater Weimar, Nationaltheater München (ako budova – dnes sídlo Bavorskej štátnej opery).

V slovanských a vo viacerých východoeurópskych krajinách, ktoré nemali vlastný štát, bola v 19. storočí trochu odlišná situácia. Úsilie o založenie národného divadla (divadiel) predstavovalo pre tieto národy politickú skúsenosť a tiež zápas spoločnosti o národnú identitu a slobodu. V tejto súvislosti treba rozlišovať medzi vznikom národných divadiel ako súborov a národných divadiel ako inštitúcií, resp. budov. V priebehu 19. storočia tak postupne vznikali národné divadlá vo Varšave, Budapešti, Bukurešti, Belehrade, Prahe, Záhrebe, Ľubľane atď.

V tejto súvislosti stojí za zmienku skutočnosť, že prvé slovenské divadlo, ktoré nieslo vo svojom názve slovo „národné“, bolo tzv. Slovenské národné divadlo nitrianske v Sobotišti založené štúrovcami, ktoré položilo základ rozvoja ochotníckeho divadla na Slovensku.

Situácia na Slovensku bola po vzniku Československej republiky v roku 1918 do istej miery odlišná. Keďže do tohto obdobia na našom území neexistoval profesionálny slovenský divadelný súbor, k jeho vzniku napomohol nielen vzor českého profesionálneho divadelníctva, ale aj priama pomoc zo strany českých divadelníkov. V roku 1920 vzniklo Slovenské národné divadlo v Bratislave a v roku 1924 Východoslovenské národné divadlo v Košiciach. Treba pripomenúť, že vznikli v dvoch najväčších slovenských mestách, v ktorých dovtedajší prevládajúci národný a kultúrny element bol neslovenský a divadelné budovy boli zriadené a fungovali pod maďarskou kuratelou – v Bratislave ako Városi színház (Mestské divadlo) a v Košiciach už vtedy ako Nemzeti színház (Národné divadlo).

Po horthyovskej okupácii v rokoch 1938 – 1945 bolo v Košiciach obnovené najskôr Východoslovenské národné divadlo a od roku 1947 Národné divadlo v Košiciach.

Riaditeľ divadla, Janko Borodáč, mal ambíciu budovať košické divadlo, aj s ohľadom na historický kontext, nie ako regionálnu scénu, ale ako plnohodnotné národné divadlo.

V roku 1955, v období brutálnej komunistickej centralizácie (na Slovensku spojenej
s potláčaním tzv. buržoázneho nacionalizmu), bolo divadlo premenované na Štátne divadlo v Košiciach a tento názov nesie až na krátke prerušenie v deväťdesiatych rokoch, v období spojenia s divadlom v Prešove, v podstate dodnes.

Pripomeňme, že v roku 1955 boli v rámci Československa na „Štátne divadlo“ premenované aj divadlá v Brne a Ostrave, kde sa však po nežnej revolúcii vrátili k pôvodným názvom – Národní divadlo Brno v roku 1992 a Národní divadlo moravskoslezské v roku 1995. Tieto divadlá mali inak podobný historicky osud ako divadlá v Bratislave a Košiciach, keď sa po vzniku ČSR v roku 1918 etablovali ako národné fenomény v pôvodne nemeckých divadelných budovách.

V susedných krajinách (nám kultúrne a historicky blízkych) v súčasnosti existuje niekoľko národných divadiel súčasne: v Česku Praha, Brno a Ostrava, v Maďarsku Budapešť, Miškovec, Győr, Pécs a Segedín, v Chorvátsku Záhreb, Rijeka, Split, Varaždin a Osijek, v Slovinsku Ľubľana, Maribor a Nova Gorica, v Srbsku Belehrad a Nový Sad, v Rumunsku Bukurešť, Kluž, Jasy, Târgu Mureș, Temešvár, v Nemecku Mannheim, Weimar a Mníchov.

Z krátkeho historického exkurzu je zrejmé, že „Národné divadlo“ ako pojem predstavuje v dejinách rôznych národov typus divadla, jeho charakter a nie výsadu byť jediným a jedinečným reprezentatívnym kultúrnym stánkom národa, ako je to často mylne chápané na Slovensku. Národné divadlo nemá byť v tejto súvislosti iba akýmsi muzeálnym artefaktom, ale živou inštitúciou, ktorá si svoje meno musí každodennou prácou zaslúžiť – predovšetkým svojím umeleckým a spoločenským dosahom, rozvíjaním národného dedičstva, ale i konfrontáciou so súčasným umením a svetom.

Národné divadlá vďačia za svoje meno predovšetkým historickým podmienkam, v ktorých vznikli a významu, ktorý im je pripisovaný v rámci kultúrneho života národa, resp. jazykového spoločenstva.

Veľký český filozof Jan Patočka vo svojej stati K ideji národního divadla z roku 1968 na túto tému poznamenal: „Najít historický, jedinečný vlastní vztah k všeobecnému, aniž bychom si zakládali na tom, že je náš, specifický a jedinečný, a aniž bychom jej jako takový hledali. Jedině v takové podobě má pravost a postrádá vší nabubřelosti, neztrácí se v něm celá ona vážnost, bolest, trpělivost a práce toho, co je v něm negativního, vyhne se veškeré dělanosti, t. j. veškerému národnímu kýči. Neboť ten je neúmyslným, ale o to neklamnějším znamením národní a osobní malosti těch, kteří mu propadají.“

slovenčina

Národné divadlo Košice

Opera Macbeth teda konečne objavila cestu do Košíc v roku 2024. Réžiu inscenácie držal Anton Korenči neobyčajne pevne a umelecky prezieravo v rukách, vzhľadom k útvaru pre opery minulého obdobia netradičnému, v ktorom sa skladateľ s libretistom nezamerali na lásku v akejkoľvek podobe, ale na kruté spoločenské a politické obdobie. A. Korenči sa pri režisérskej práci so sólistami obdivuhodne vysporiadal s tragédiou, ktorú priniesli vraždy, a jej odozvou v ľudskej psychike. Obdivuhodná je jeho pohybovo-mimická práca so zbormi (mužským, ženským, miešaným), ktoré zosobňujú ťažiskový element v rámci celej dramatickej línii libreta (a drámy W. Shakespeara), čo tiež v talianskych operách nebýva zvykom. (...)
Neustála finančná neistota a nízky rozpočet košického divadla boli aj tentoraz čitateľné v návrhu scény (Juraj Fábry) i kostýmov (Simona Vachálková). Tvorcovia týchto, pre každé javiskové umenie nevyhnutných súčastí, mali zviazané ruky, ale umelecké fantázia im fungovala. Obaja výtvarní umelci si museli pomôcť mobiliárom z iných inscenácií. (...)
O symboliku sa opierala aj scéna J. Fábryho. Veľavravne svietil napr. luster z jelenieho parožia, identifikačný to dominanta loveckého salónika, ale zároveň aj charakteristika koristníckej spoločnosti, neštítiacej sa rôznym spôsobom nielen ukoristiť zver, (trofeje na viditeľnom mieste), ale sa aj „koristnícky“ hnať za spoločensky i politicky honosným postavením. (...)
V titulnej úlohe vystúpil Ludovik Kendi, hosťujúci umelec, ktorého spevácke umenie Košičania vnímajú už päť rokov. Znovu presvedčil, že je kvalitným belkantovým barytonistom.
G. Verdi napísal náročnú spevácku rolu, na ktorej pleciach leží celá zodpovednosť za inscenačný výsledok. L. Kendi dokázal ťažobu postavy, ktorá tkvie nielen v náročnom speve, ale aj v psychike vraždiaceho Macbetha, adekvátne vokálne aj herecky vyjadriť. Dokázal obidve výzvy zlúčiť do jedného zmyslom naplneného celku. Jeho spev bol príkladný vo frázovaní, zvučný v každej polohe, vnútorne prežitý a plastický vo výrazom naplnenej hereckej kreácii.
Ako Lady Macbeth vystúpila Tatiana Paľovčíková-Paládiová. Jej stvárnenie postavy vypovedalo o sólistkinej speváckej i hereckej pripravenosti na túto náročnú postavu. Lady Macbeth – akoby zrkadlový obraz manžela, vrahyňa, al zároveň prenasledovaná svojím svedomím – vo vypracovanom výkone šírila okolo seba atmosféru celistvej javiskovej podoby a výrazovo zvládnutia roly. Výkon T. Paľovčíkovej možno označiť za zrelý. (...)
Zbory, ktoré majú v opere takmer porovnateľnú funkciu ako v antických hrách, boli hudobne príkladné, hlasovo farebné, v dynamike absolútne vypracované a znelé aj v najtichších úsekoch, rytmicky spoľahlivé. (...)
Orchester NDKE v hudobnom naštudovaní Petra Valentoviča na druhej premiére dirigoval Igor Dohovič. Rukopis výbornej práce s orchestrom z prvej premiéry, plynulé plochy naplnené dramatickosťou, dravosťou aj intimitou, ostal zachovaný.

K druhej premiére košického Macbetha

viewing_entity_type

viewing_entity_id

status

Keru Nderi

Live Stream and VOD

Completed

https://vimeo.com/547127061

Media Type

Media Tag Type

Viacheslav Shumov

Video

Zuzana Kundratova

Image

Die Zauberflöte Mozart

Štátne divadlo Košice

Säsonger

Kommande föreställningar

Utvalda prestandavideor

Institution onlinenärvaro

Spelplatser

Utforska mer om Štátne divadlo Košice