Beethovenova Symfónia č. 9 vznikala viac ako tri desaťročia a keďže populárna Schillerova báseň Óda na radosť bola publikovaná v roku 1785, je možné, že sa ju Beethoven pokúšal zhudobniť už v roku 1790. Jeho poznámkové bloky obsahujú množstvo poznámok o možných variantoch a v roku 1812 sa ju definitívne rozhodol použiť vo veľkej symfónii. Uplynulo ešte ďalších desať rokov a Beethoven stále zvažoval doslova každú notu skladby. Jeho poznámky naznačujú, že premýšľal o viac než dvesto rôznych verziách témy Ódy na radosť. Keď skladbu konečne dokončil, ponúkol verejnosti radikálne nové dielo, ktoré bolo sčasti symfóniou i oratóriom – kombináciou, ktorá sa stala pre menej skúsených poslucháčov hádankou, keď sa po prvýkrát stali svedkami toho, že v symfónii zaznel i vokálny prejav. Veľkolepé finále symfónie otvára osobitý úsek, v ktorom orchester prináša hlavné myšlienky všetkých predchádzajúcich častí a touto syntézou postupne pripravuje nástup ľudského hlasu v zhudobnenej óde. Vďaka skvelému citu pre dramatizmus, spojeniu obdivuhodnej formotvornej výstavby a emocionálnej sily tu dosahuje Beethoven mimoriadny účinok, pričom filozofické prvky radosti a šťastia jednotlivca i celého ľudstva nachádzajú v tejto hudbe svoje dokonalé umelecké stelesnenie.
