Umsagnir um samtök
2Opera Macbeth teda konečne objavila cestu do Košíc v roku 2024. Réžiu inscenácie držal Anton Korenči neobyčajne pevne a umelecky prezieravo v rukách, vzhľadom k útvaru pre opery minulého obdobia netradičnému, v ktorom sa skladateľ s libretistom nezamerali na lásku v akejkoľvek podobe, ale na kruté spoločenské a politické obdobie. A. Korenči sa pri režisérskej práci so sólistami obdivuhodne vysporiadal s tragédiou, ktorú priniesli vraždy, a jej odozvou v ľudskej psychike. Obdivuhodná je jeho pohybovo-mimická práca so zbormi (mužským, ženským, miešaným), ktoré zosobňujú ťažiskový element v rámci celej dramatickej línii libreta (a drámy W. Shakespeara), čo tiež v talianskych operách nebýva zvykom. (...) Neustála finančná neistota a nízky rozpočet košického divadla boli aj tentoraz čitateľné v návrhu scény (Juraj Fábry) i kostýmov (Simona Vachálková). Tvorcovia týchto, pre každé javiskové umenie nevyhnutných súčastí, mali zviazané ruky, ale umelecké fantázia im fungovala. Obaja výtvarní umelci si museli pomôcť mobiliárom z iných inscenácií. (...) O symboliku sa opierala aj scéna J. Fábryho. Veľavravne svietil napr. luster z jelenieho parožia, identifikačný to dominanta loveckého salónika, ale zároveň aj charakteristika koristníckej spoločnosti, neštítiacej sa rôznym spôsobom nielen ukoristiť zver, (trofeje na viditeľnom mieste), ale sa aj „koristnícky“ hnať za spoločensky i politicky honosným postavením. (...) V titulnej úlohe vystúpil Ludovik Kendi, hosťujúci umelec, ktorého spevácke umenie Košičania vnímajú už päť rokov. Znovu presvedčil, že je kvalitným belkantovým barytonistom. G. Verdi napísal náročnú spevácku rolu, na ktorej pleciach leží celá zodpovednosť za inscenačný výsledok. L. Kendi dokázal ťažobu postavy, ktorá tkvie nielen v náročnom speve, ale aj v psychike vraždiaceho Macbetha, adekvátne vokálne aj herecky vyjadriť. Dokázal obidve výzvy zlúčiť do jedného zmyslom naplneného celku. Jeho spev bol príkladný vo frázovaní, zvučný v každej polohe, vnútorne prežitý a plastický vo výrazom naplnenej hereckej kreácii. Ako Lady Macbeth vystúpila Tatiana Paľovčíková-Paládiová. Jej stvárnenie postavy vypovedalo o sólistkinej speváckej i hereckej pripravenosti na túto náročnú postavu. Lady Macbeth – akoby zrkadlový obraz manžela, vrahyňa, al zároveň prenasledovaná svojím svedomím – vo vypracovanom výkone šírila okolo seba atmosféru celistvej javiskovej podoby a výrazovo zvládnutia roly. Výkon T. Paľovčíkovej možno označiť za zrelý. (...) Zbory, ktoré majú v opere takmer porovnateľnú funkciu ako v antických hrách, boli hudobne príkladné, hlasovo farebné, v dynamike absolútne vypracované a znelé aj v najtichších úsekoch, rytmicky spoľahlivé. (...) Orchester NDKE v hudobnom naštudovaní Petra Valentoviča na druhej premiére dirigoval Igor Dohovič. Rukopis výbornej práce s orchestrom z prvej premiéry, plynulé plochy naplnené dramatickosťou, dravosťou aj intimitou, ostal zachovaný.
Bol to ohromujúci, priam revolučný krok zo strany riaditeľa opery ŠDKE Rolanda Khern Tótha, že sa (vtedy ešte nič netušiac, že sa udejú tragické udalosti na Zámockej ulici v Bratislave) rozhodol zaradiť do programu práve toto dielo. Dielo, ktoré je vo svete prijímané ako intenzívny odkaz a je tak blízke človeku 21. storočia. Opera poľského skladateľa Karola Szymanowského Kráľ Roger (Król Roger v poľskom jazyku) zažíva v uplynulých rokoch renesanciu vo veľkých operných domoch. Hrajú ju na rôznych kontinentoch, od Európy, Ameriky, Austrálie, v rôznych spracovaniach, no zaujímavá je skôr tým, aká aktuálna sa stala pre človeka v 21. storočí. Je to téma tohto majstrovsky napísaného diela s extatickou, farebnou, štýlovo bohatou hudbou, ktorá je tak blízka dnešnému človeku: je to boj medzi konzervativizmom a zmyselnosťou, inak povedané, medzi tvrdou kresťanskou ortodoxnou líniou, danou stáročiami oproti praobyčajnej pohanskej ľudskosti. Odvážne, priam až revolučné dielo na tú dobu, dokonca aj na dnešnú (Kráľa Rogera dodnes v konzervatívnom Poľsku nehrajú, to by bola predsa blamáž!). Cirkev v tejto opere stojí na pevných základoch oproti postave Pastiera, ktorý na dvor kráľa Rogera prináša pokušenie. Je to však len vonkajší obraz diela – línia, ktorú môžeme vnímať povrchovo, no v skutočnosti opera prináša reflexiu vnútorného sveta, túžob a konfliktov kráľa, jeho psychiky a trpiacej duše. Na jednej strane ho Pastier pokúša, na druhej je viazaný povinnosťami, je verejnou osobou a nepripúšťa sa od neho nič, čo by bolo v rozpore s „dobrými mravmi“ a konvenciami.
Umsagnir um fyrri framleiðslu
22Opera Macbeth teda konečne objavila cestu do Košíc v roku 2024. Réžiu inscenácie držal Anton Korenči neobyčajne pevne a umelecky prezieravo v rukách, vzhľadom k útvaru pre opery minulého obdobia netradičnému, v ktorom sa skladateľ s libretistom nezamerali na lásku v akejkoľvek podobe, ale na kruté spoločenské a politické obdobie. A. Korenči sa pri režisérskej práci so sólistami obdivuhodne vysporiadal s tragédiou, ktorú priniesli vraždy, a jej odozvou v ľudskej psychike. Obdivuhodná je jeho pohybovo-mimická práca so zbormi (mužským, ženským, miešaným), ktoré zosobňujú ťažiskový element v rámci celej dramatickej línii libreta (a drámy W. Shakespeara), čo tiež v talianskych operách nebýva zvykom. (...) Neustála finančná neistota a nízky rozpočet košického divadla boli aj tentoraz čitateľné v návrhu scény (Juraj Fábry) i kostýmov (Simona Vachálková). Tvorcovia týchto, pre každé javiskové umenie nevyhnutných súčastí, mali zviazané ruky, ale umelecké fantázia im fungovala. Obaja výtvarní umelci si museli pomôcť mobiliárom z iných inscenácií. (...) O symboliku sa opierala aj scéna J. Fábryho. Veľavravne svietil napr. luster z jelenieho parožia, identifikačný to dominanta loveckého salónika, ale zároveň aj charakteristika koristníckej spoločnosti, neštítiacej sa rôznym spôsobom nielen ukoristiť zver, (trofeje na viditeľnom mieste), ale sa aj „koristnícky“ hnať za spoločensky i politicky honosným postavením. (...) V titulnej úlohe vystúpil Ludovik Kendi, hosťujúci umelec, ktorého spevácke umenie Košičania vnímajú už päť rokov. Znovu presvedčil, že je kvalitným belkantovým barytonistom. G. Verdi napísal náročnú spevácku rolu, na ktorej pleciach leží celá zodpovednosť za inscenačný výsledok. L. Kendi dokázal ťažobu postavy, ktorá tkvie nielen v náročnom speve, ale aj v psychike vraždiaceho Macbetha, adekvátne vokálne aj herecky vyjadriť. Dokázal obidve výzvy zlúčiť do jedného zmyslom naplneného celku. Jeho spev bol príkladný vo frázovaní, zvučný v každej polohe, vnútorne prežitý a plastický vo výrazom naplnenej hereckej kreácii. Ako Lady Macbeth vystúpila Tatiana Paľovčíková-Paládiová. Jej stvárnenie postavy vypovedalo o sólistkinej speváckej i hereckej pripravenosti na túto náročnú postavu. Lady Macbeth – akoby zrkadlový obraz manžela, vrahyňa, al zároveň prenasledovaná svojím svedomím – vo vypracovanom výkone šírila okolo seba atmosféru celistvej javiskovej podoby a výrazovo zvládnutia roly. Výkon T. Paľovčíkovej možno označiť za zrelý. (...) Zbory, ktoré majú v opere takmer porovnateľnú funkciu ako v antických hrách, boli hudobne príkladné, hlasovo farebné, v dynamike absolútne vypracované a znelé aj v najtichších úsekoch, rytmicky spoľahlivé. (...) Orchester NDKE v hudobnom naštudovaní Petra Valentoviča na druhej premiére dirigoval Igor Dohovič. Rukopis výbornej práce s orchestrom z prvej premiéry, plynulé plochy naplnené dramatickosťou, dravosťou aj intimitou, ostal zachovaný.
Až doposiaľ bola za najlepšiu v nebohatej slovenskej inscenačnej tradícii Macbetha považovaná inscenácia Štátnej opery v Banskej Bystrici (2013) v réžii Petra Gábora a hudobnom naštudovaní Mariána Vacha – hudobne i javiskovo pôsobivá štúdia o zle, ktoré hubí ľudskú dušu, aj o neschopnosti okolia včas sa proti nemu postaviť. Najnovšia košická produkcia, vychádzajúca z preferovanej parížskej verzie diela (1865), za ňou – najmä v divadelnej, ale tiež v orchestrálnej zložke – kvalitatívne neozaostáva. Má jasnú, originálnu dramaturgickú koncepciu, ktorú sa inscenátorom podarilo úspešne preniesť z papiera na javisko – to v opernom divadle vôbec nie je samozrejmosťou. [...] Za všetky krásne miesta predstavenia spomeniem jedno, zhodou okolností z rovnakého obrazu ako vyššie chválený zbor Patria oppressa. Asi nikdy som tak intenzívne neprecítila nervózne, rovným tónom dotierajúce husle ako v tento večer, asi nikdy nemal pre mňa tento obraz takú srdcervúcu dojemnosť a zároveň sugestívnu burcujúcosť. [...] Macbethom pribudla divadlu do repertoáru operná inscenácia, ktorá má potenciál osloviť široké divácke spektrum – „moderná klasika“ v najlepšom zmysle slova.
On December 1st, the National Theatre Košice, Slovakia, presented a spectacular premiere of a new setting for Tannhäuser, the composer’s first large-scale romantic opera that was anchored in the exploration of the nature of love as defined as sacred or profane, as well as the redemption of love through death.
Na Slovensku sa pustiť do inscenovania hocktorého z diel javiskového odkazu Richarda Wagnera je samo o sebe hrdinským činom. Vrátane titulov romantickej periódy spred Prsteňa Nibelungov. Tannhäuser sa do Národného divadla v Košiciach vrátil v nekonvenčnom inscenačnom pohľade po bezmála 65 rokoch.
Opera Národného divadla Košice otvorila novú divadelnú sezónu 2023/2024 už v utorok 22. augusta 2023 v Budapešti. V rámci programu jubilejného 10. ročníka divadelnej olympiády Košičania hosťovali v Eiffel Art Studios Maďarskej štátnej opery s inscenáciou opery Kráľ Roger od Karola Szymanowského pod taktovkou dirigenta Petra Valentoviča.
Eiffel Art Studios - K. Szymanowski "Król Roger NDKE"
Výnimočnosť koncertu sa odvíjala od zvolených titulov a častí jednotlivých symfonických diel, svojou hudobnou náplňou zasvätených súčasnosti, ktorú žijeme, keďže sa v ich umeleckých prostriedkoch dali nájsť hudobné myšlienky, akoby stotožňujúce sa a upozorňujúce na krehkosť demokracie s výstražnými, do hudby tónov zabalenými upozorneniami, že ani mier nie je stálou samozrejmosťou nášho života, pretože násilie, nevraživosť a nenávisť stále prežívajú.
O inšpiratívnej a umelecky zodpovedne pripravenej novej opernej inscenácii Čarovnej flauty v opere Štátneho divadla v Košiciach sa už toho vie dosť na úrovni odbornej i laickej verejnosti, ako aj z objektívne zhodnotených dvoch premiér (17. a 18. 2. 2023), autorizovaných optikou Pavla Ungera. Na prvej repríze sa v dvoch postavách predstavili ďalší pozoruhodní sólisti.
Farebná, plná symbolov a s vynikajúcou, dramatickou Kráľovnou noci. Taká je nová košická inscenácia Mozartovej Čarovnej flauty, ktorú dirigent Vinicius Kattah predstavil publiku v novej hudobnej dimenzii. A zdá sa, že jeho experiment sa nadmieru vydaril.
ošice / Štátne divadlo Košice (November 2022) „Król Roger“ als politisch brisante Studie frei nach Szymanowskis Biografie So brandaktuell kann ein Regiekonzept im Kern gesellschaftlicher Debatten aufschlagen: Seit Langem stand fest, dass Regisseur Anton Korenči den Schwerpunkt seiner Inszenierung in Košice der Biografie Karol Szymanowskis und dessen Beziehung zu dem von ihm in vier Gedichten vergötterten Boris Kochno widmen sollte. Brisant war das schon im Planungsstadium vor 18 Monaten aufgrund des in den letzten zehn Jahren verstärkt regressiven Klimas gegen queere Lebensformen in der Slowakei. In der Rezeption seines Heimatlandes Polen wird die Homosexualität Szymanowskis wie die Chopins, also beider Nationalkomponisten, radikal negiert. Das Musikdrama „Król Roger“ war ein langfristiges Wunschprojekt von Operndirektor Roland Khem Tóth und Dramaturg Stanislav Trnovský. Die für Szymanowskis 1926 im Warschauer Teatr Wielki uraufgeführtes op. 46 unerlässliche Riesenbesetzung sitzt auf der Hauptbühne. Demzufolge rückt das mit wenigen Art-Déco-Stücken ausgestattete Szenengeschehen unter das Portal. Zwei Corbusier-Sessel, wenige erlesene Ausstattungsstücke und eine imposante Treppe in den Orchestergraben genügen zur Darstellung einer Welt am Abgrund (Bühne: Ondrej Zachar). Dann kam der 12. Oktober 2022 mit dem Mord an zwei jungen Schwulen durch den Sohn eines nationalkonservativen Politikers vor einer LGBTQ-Bar in Bratislava und dem kollektiven Aufschrei danach. Eine Großzahl von Veranstaltern aller Sparten rief vom 12. bis zum 27. November zu Solidarität mit den Hinterbliebenen der Opfer auf. Bei der lebhaft umjubelten „Roger“-Premiere am 23. November verdrängt die Mehrheit des Publikums trotzdem den Ausdrucksgehalt der Produktion, indem sie das erotisch eindringliche Geschehen „nur“ als poetische Metamorphose einer kollektiven Regeneration betrachtet. Diese Deutung wird ermöglicht, weil weder im Textbuch von Jarosław Iwaszkiewicz noch in der Musik eine Kritik an der Kirche zu erkennen ist (großartige Leitung des Chors, der Extra- und Kinderchöre). In der Oper geht es – frei nach den ins mittelalterliche Christentum versetzten „Bacchantinnen“ von Euripides – um die Sprengung eines Staatswesens durch einen zu Enthemmung und Selbsterlösung aufrufenden Fremdling. Gewiss findet man wie in vielen Werken der Entstehungszeit auch in „Król Roger“ eine Sympathie für soziale und ästhetische Reformbewegungen. Bezeichnenderweise hätte Regisseur Korenči eine Produktion von „Die Bakchantinnen“ des Heterosexuellen Egon Wellesz lieber als die Oper Szymanowskis inszeniert. Dessen dezidiert Wagner-ferner Edel-Eklektizismus und Tonmalerei huldigt einer verheißenden wie betörenden Ästhetik der Andeutungen. Man erlebt das hochfeudal-großbürgerliche Coming-out Rogers so eindringlich wie das Leid der ihr Frausein immer kummervoller ausstellenden Königin Roxane und Rogers Faszination für eine verführerische Schattenfigur (André Tatarka), zu der ihn ein Seelenklempner mit Geduld und Notizblock treibt (Maksym Kutsenko als Gelehrter Edrisi). Dirigent und Chormeister Peter Valentovič war einer der bevorzugten Kollegen von Edita Gruberová. Ihm gelingt das Kunststück, Szymanowskis rauschhaften, epischen und pittoresken Overflow fast impressionistisch minimierend aufzufächern. So ermöglicht Valentovič der sehr lyrischen, dabei mit brennender Intensität und sehr nah am Sujet agierenden Protagonisten-Trias eine Sternstunde. Zuvorderst die erst 24-jährige und eindrucksvoll das Belcanto-Firmament ansteuernde Sopranistin Gabriela Hrženjak bei ihrem Bühnendebüt. Ihre Erfolgslinie nach oben zeichnet sich deutlich ab. Der im italienischen Fach beheimatete Tenor Juraj Hollý stattet den Hirten mit mediterranen wie männlich verspielten Farben aus. Der in Bremen engagierte Bariton Michał Partyka leistet mit kerniger Lyrik einen szenisch-erotischen Totaleinsatz, als ginge es um Himmel und Hölle. Spannend und bezwingend suggestiv gerät diese dramatische Bändigung des maßlosen Inhalts. Erotische Hochspannung und Körperlichkeit fallen nie in übersättigende Exaltation. Ein großartiger Abend, dessen essentielle Bilder vom Publikum zwar wahrgenommen, aber nicht diskutiert werden. Mit einem solchen Anspruch als Sprachrohr gegen ein antihumanes Ambiente hat Oper wirklich Relevanz. Roland H. Dippel „Król Roger“ („König Roger“) (1926) // Oper von Karol Szymanowski
Bol to ohromujúci, priam revolučný krok zo strany riaditeľa opery ŠDKE Rolanda Khern Tótha, že sa (vtedy ešte nič netušiac, že sa udejú tragické udalosti na Zámockej ulici v Bratislave) rozhodol zaradiť do programu práve toto dielo. Dielo, ktoré je vo svete prijímané ako intenzívny odkaz a je tak blízke človeku 21. storočia. Opera poľského skladateľa Karola Szymanowského Kráľ Roger (Król Roger v poľskom jazyku) zažíva v uplynulých rokoch renesanciu vo veľkých operných domoch. Hrajú ju na rôznych kontinentoch, od Európy, Ameriky, Austrálie, v rôznych spracovaniach, no zaujímavá je skôr tým, aká aktuálna sa stala pre človeka v 21. storočí. Je to téma tohto majstrovsky napísaného diela s extatickou, farebnou, štýlovo bohatou hudbou, ktorá je tak blízka dnešnému človeku: je to boj medzi konzervativizmom a zmyselnosťou, inak povedané, medzi tvrdou kresťanskou ortodoxnou líniou, danou stáročiami oproti praobyčajnej pohanskej ľudskosti. Odvážne, priam až revolučné dielo na tú dobu, dokonca aj na dnešnú (Kráľa Rogera dodnes v konzervatívnom Poľsku nehrajú, to by bola predsa blamáž!). Cirkev v tejto opere stojí na pevných základoch oproti postave Pastiera, ktorý na dvor kráľa Rogera prináša pokušenie. Je to však len vonkajší obraz diela – línia, ktorú môžeme vnímať povrchovo, no v skutočnosti opera prináša reflexiu vnútorného sveta, túžob a konfliktov kráľa, jeho psychiky a trpiacej duše. Na jednej strane ho Pastier pokúša, na druhej je viazaný povinnosťami, je verejnou osobou a nepripúšťa sa od neho nič, čo by bolo v rozpore s „dobrými mravmi“ a konvenciami.
After five years, one of Giuseppe Verdi's most played operas, Nabucco, returns to the stage of the Košice State Theater (ŠD). The well-known story from biblical times with the ingenious music of the giant of Romanticism has the ambition to become a hit again, similarly to previous studies in Košice. An international team of soloists, as well as an unconventional meeting of generations in the implementation team, is helping to do so, as it was directed by the legendary Czech director Václav Věžník and the conductor of the music studio by the young talented Czech conductor Jakub Židek.
One of Giuseppe Verdi's most played operas, Nabucco, will be the opening premiere of this season at the Košice State Theater. The well-known story from biblical times, underlined by the ingenious music of the giant of romanticism, has the ambition to become a hit of the Košice audience again.
In the extraordinary performance La Traviata / Lady with Camellias , two worlds came together - musical in the form of the most beautiful melodies from Giuseppe Verdi's opera La Traviata and literary in the form of excerpts from Alexander Dumas Jr.'s novel. A lady with camellias, which was the model of the famous opera. According to statistics from the operabase.com portal, Verdi's most famous opera has long been the most played opera title in the world. Even in the 2019/2020 season, significantly influenced by the coronavirus, it was performed on world opera stages almost 700 times in 141 different productions . Her name Traviata means " lost ", "the one who got out of the way". Dumas Jr. he wrote a novel from Paris's demi-monde - half-world, in which the protagonist is the courtesan, and that is why this story was considered immoral in its time. However, Verdi, who attended the world premiere of the game in Paris, recognized his strength and created his perhaps strongest opera heroine - Violetta During the performance, we will follow her fate in the cross-section of the opera and also in getting to know the famous model by Alexander Dumas Jr. By no means is this a sweet-romantic story, as is sometimes perceived, but a compelling narrative associated with a critique of society, and in the end, in the protagonist's diaries, it also brings a shaking testimony about a man who is dying. Samples from the work of Alexander Dumas Jr. will be performed by actors Jakub Kuka and Alena Ďuránová . The most famous melodies from the most played world opera will be brought to the audience by domestic soloists Michael Várada and Marián Lukáč and guest Peter Berger . They are accompanied by the ŠDKE orchestra under the baton of Karol Kevický . An interesting feature of the performance is a kind of déjà vu 23 years ago. In 1997, the fifth La Traviata from Košice, which had been in the opera's repertoire for more than twenty years, premiered. Musically, she was studied by the beginning conductor Karol Kevický, the character of Violetta was sung by the then beginning Michael Várada under the maiden name Hausová, and the character of Alfred was also the debut of the Košice-based Petr Berger in the big opera world more than two decades ago.
The opera ensemble of the State Theater in Košice presented its first production of the 2018/2019 season in the form of a popular genre, the operetta by Johann Strauss Jr. Bat . The dramaturgically thought-out and effective performance attracted not only a large number of visitors at both premieres (October 5 and 6, 2018), but also attracted from the first to the last moment, although at first glance it was clear that the three and a half hour evening had signs of overexposed duration.
The artist has reached her pinnacle in this role. The part of the dramatic heroine was portrayed both dramatically and vocally as a living, breathing person. The transformation of a village VIP into a person suffering from total mental ruin on the verge of madness happened so realistically as if Jolana Fogasova truly lived through it on stage.
