Predlohou Cikkerovho diela Symfonietta je jeho skladba pre klavír z raného tvorivého obdobia, Sonatína op. 12 č. 1 z roku 1933. Je plná nadšenia, životného elánu, optimizmu, radosti a prináša prvky ľudovej hudby a melodiky. Úseky s prvkami melanchólie sa striedajú so živým a tanečným rytmom slovenského folklóru, v ktorom Cikker často nachádzal inšpiráciu. V diele využil osobité modálne postupy a archaicky znejúce stupnice, pričom dôraz kládol na hladké prechody medzi homofóniou a polyfóniou.
Koncert pre sláčikové kvarteto a orchester od Bohuslava Martinů je inšpirovaný polyfonickou hudbou obdobia baroka a je pevne ukotvený v tradičnej forme concerta grossa. V priebehu celej skladby sa Martinů snaží o to, aby sláčikové kvarteto stálo v popredí a aby jeho osobité hlasy zazneli nad orchestrálnym zvukom. Odvážny úvod prináša dialógy medzi komplikovanými témami kvarteta a výraznými textúrami orchestra. Vo všetkých častiach skomponoval Martinů rozsiahle polyfonické línie aj v rámci orchestrálneho partu, aby docielil rovnováhu s polyfonickými hlasmi v kvartete.
Brahms Symphony No. 4 in E minor is a powerful work, full of sadness and melancholy, which runs through all of Brahms' work and found its fullest expression here. Archaizing elements are a new feature in the composer's work. While the first part combines the two basic mood moments of the work - elegiac and ballad-romantic, the second part Andante moderato creates an unusual impression of concentration and majesty. The third movement is close to Beethoven's scherzos with its gloomy, typically Brahmsian humor. The finale brings the old variation form of the chaconna, a form approaching the sonata allegro gradually culminating in a massive sound construction.
